Na kus reči...

Koho alebo čo by som si vzala so sebou na opustený ostrov? 

- Nič a nikoho-
hmm, tak rozmýšľam ešte raz .. -nič a nikoho-

Peniaze? Asi by som nepodplatila žraloka, keď by ma chcel zožrať.
Preukaz totožnosti? Nooo, jasné... Keď si bez povolenia postavím domček z lístia, aby ma mohli odsúdiť.
Jedlo? Rozlomím nejaký kokos, konečne sa naučím jesť trávu a ako korenie budem používať piesok.
Čln? Dostanem sa domov..(..A o 3 roky našli jej kosti v mori!..)

Keď sa pomaly dostanem k živým veciam- teda k ľuďom..
Koho by som si vzala so sebou..Maminku? Tatinka? Best friend-a? "Juuu, len ty, ja, (a mandolína :) )kúsok mora a kraby!": to je ale reklama :) 
Pri týchto ľuďoch mám dôležitú otázku: ´Dokázala by som vziať jedného človeka, len tak, od všetkej reality, aby odišiel so mnou?´

-Asi nedokázala.-
Môj ne-egoizmus (altruizmus) by mi to nedovolil. Radšej budem žiť s vedomím, že im je -super-skvelo-spolu.- Viem , že ich by trápila otázka: ´Čo s ňou teraz je?´ Ale ono to časom prebolí, aj keď sa nezabúda..

Ja len k tomu viac..
Dúfam,že ma niečo zožerie skôr, ako budem nútená jesť tú trávu. :)

Sú peniaze naozajstným ohodnotením práce?

Ak ste všímavý a pozorný  určite neprehliadnete pani ,ktorá každodenne prechádza z mesta do mesta. Roznáša noviny, teda ich skôr predáva. Motá sa po uliciach mesta, zastavuje každého okoloidúceho a milo sa prihovára všetkým, ktorý ako tak prejavia záujem. Ak ešte stále neviete , o kom píšem, skúste sa niekedy len tak zastaviť a všimnúť si svet okolo seba. Ona si vás nájde.

Slečna, venujúca sa deťom,ktoré hľadajú nejakú výplň voľného času, by mi dala určite za pravdu,keby som napísala,že ťažká práca má zmysel, keď vidím jej výsledok. Ale,aké zložité súvetie.  Sama nezarába, dosť jej dáva zabrať stredná škola, no to,že má určité povinnosti voči týmto stvoreniam ,jej nerobí žiadne vrásky. Zháňa peniaze, rieši programy, nočné putovanie rozprávkami a samozrejme : " Čo teraz pre ne vymyslím?"

Neviem, nemám čas, mám plno práce, nestíham, Poznáte? Cítite sa skutočne ohodnotený za tú vašu ´plnú prácu´? Je mi úplne jasné,že tooľko ľudí pracuje len preto,že musí. Zarába, ako sa vraví.  A ja im dávam samozrejme za pravdu, uživiť rodinu teda nie je ľahké. Nooo, zamysleli ste sa niekedy nad tým, že to ohodnotenie vašej práce nie sú vlastne peniaze? Materiálne samozrejme áno , ale ..
Rozžiarené oči vášho syna, sveter kúpený pre  mamu ,či  maličkosť len tak pre niekoho. Úsmev? Peniaze hýbu svetom , bez nich by to asi nešlo, no myslím si , že dobrý pocit, z odvedenej práce, z dobre odvedenej práce je ešte lepší. Viete , ako keď vyzbierate peniaze a dáte ich na niečo dôležité ,alebo nedostanete peniaze vôbec ,ale deti zažijú chvíľu rozprávky.  Ako som opísala prvé dva príklady.
Ukončila by som to asi tak. Skúste porozmýšľať, čo je vašim ohodnotením práce. Peniaze? ;) 

                      KONČÍM



Chvíľa pre blog a ja listujem v hlave nad témou, ktorú rozpísať. Chvíľka vzplanutia, pocit šťastia, priatelia, ako zarobiť a nerobiť, doštudovať. To sú v krátkosti opísané želania mladého študenta. Ku mne ako budúcemu maturantovi určite prislúchajú otázky: „ Čo ďalej? Čím chcem byť? Vysoká škola?“  Ešte raz sa ma to opýtajú  na najbližšej návšteve a budem ľahko povedané,  nahnevaná! Všetkých v mojom okolí to silno zaujíma a ja v skutku ani neviem , čo mám odpovedať. Študovať pôjdem len rozhodnúť sa tým správnym smerom...
Svoj život vidím takto:
Ráno vstanem. (Dobrý začiatok, nie?)
Vykonám všetky prislúchajúce povinnosti dámam.
 Zobudím drahého a pošlem ho do práce. (Už nie je dôležité kam, ale nebudem zarábať len ja. )
Po jednoduchých raňajkách to  ´ odautujem´ do práce.
Chvíľka rušného mesta.
V redakcii ma  už na stole čaká káva od asistentky.
Hm, latte ... (Mám chuť na kávu, teraz hneď.)
Po odsúhlasení istých článkov do časopisu, mám stretnutie.
Šéfka zavolá a ja utekám na rozhovor s vkusným pánom.
Dopísala som interview a stíham uzávierku termínu. (Už mi na stole rozvoniava káva, hm.. )
Dnes mám koniec.
Prezlečiem sako, lebo drahý volal, že ideme na večeru.
Vínko vypité a ja sa ukladám spať.

Môj sen končí.
Možno som si práve zodpovedala otázku, čím chcem byť. Na rozpoznanie vám nechám chvíľku, kým umyjem šálku.
Ak sa to naozaj podarí , nezabudnem na tých, ktorí to tu teraz čítajú a chvíľku v redakcii venujem aj im. Názov príspevku je Končím (niečo áno) , no v podstate Začínam.

                                    Detektívka

     - retrospektíva - téma: ihrisko -

Víťazná oslava, ktorá zmenila nejedného človeka. Zapísala sa do srdca jeho milovaných , priateľov aj človeka, ktorý bol na vine. Len nehybne ležiace telo. O pomoc je už zbytočné volať. Už nikdy nebude počuť jasajúci dav, kričiaci jeho súťaživé meno. Dav, ktorý ho tak miloval. Chalanisko- číslo 7.
" Lenivci , bežte!" : vykrikoval tréner, ktorý sa snažil usmerniť svoj tím, " prihrávka a strieľaj! Nechápete, o čo v tejto hre ide!"  On však nechápal , že postavy bežiace po ihrisku nie je figúrky na ovládanie. Mohol im len dohovoriť, nie presne posunúť na správne miesto.
" Koniec zápasu! Konečný stav 3:2 , víťazí domáci tím." Tak zneli posledné slová práve odchádzajúceho rozhodcu.

Hráči - nepriatelia, so sklonenými hlavami odchádzali do šatne. Zatiaľ,čo víťazní domáci tím na čele s číslom 7 , vykrikoval heslo, ktoré naznačovalo, kto je tu pánom. " Čo si myslíte ? Že jeden vyhraný zápas a celá vaša úspešná kariéra je  na vrchole! Ešte máte pred sebou dlhú cestu! ": naznačoval tréner, ktorý sa zjavne nevedel tešiť z úspechu. " Musíme predsa niekde začať, nie? A treba sa tešiť z každého úspechu! Dnes to vidím na poriadnu ´žúrku´! : povedal kapitán (číslo 7) a sebavedome zdvihol hlavu. Tréner, nezvládajúc svoju povahu, ľahko postrčil do kapitána. Rozčúlené pohľady obidvoch účinkujúcich vyzerali, že toto bude mať ešte dohru. Nie je to prvý krát, kedy medzi nimi dochádza k nezhode názorov. "Choďte preč! Už ste mali byť dávno prezlečený!" : zakričal tréner na celý tím, pričom ,keď videl, že už odchádzajú, strnuto odhodil loptu.
"To je, ale riadny debil !" : povedala sedmička vedúc rozhovor so spoluhráčom. Ten mu moc nevenoval pozornosť. Hlavou mu behalo, ako si jeho ´kapitán- nepriateľ ´ pozdvihuje sebavedomie urážaním jeho otca. Už ho prestávalo baviť, že neraz sa z jeho úst sypú urážky a nadávky na trénera. Tiež sa mu však nepáčilo, že bol pre otca nezaujímavejší ako nejaká sedmička. Mal labilnejšiu povahu, rovnako ako jeho otec.
" 17.apríla, 20:00 , Ihrisko pri škole , Veľká žúúúrka! Pozvanie platí pre všetkých!": oznam , ktorý obehol sociálnu sieť v priebehu minúty.

Už pred siedmou sa ihrisko zaplnilo ľuďmi. Skvelá hudba, dobrá nálada, ešte lepší ľudia. (Alebo?) V šatni sa ozýval len krik a silná hádka. Kapitán mal návštevu, číslo 7. Sedmička dostala ponuku hrať za lepší tím. Nepovedal to však takto trénerovi. Vraj ho to tu  už nebaví a nebude hrať za tím,  kde je tréner večný negatív a frfľoš. (Zjemnene podané.) Z dverí počúval celý rozhovor jeho spoluhráč, akurát syn trénera.
"Takže teba to tu už nebaví , hej?  A ty si myslíš, že ťa teraz pustím , keď sme sa celkom slušne rozbehli! Na čom budem zarábať?": zneli slová trénera. Vynervovaný tréner strácal trpezlivosť. Celkom slušne mu to vynášalo, veď to bol uznávaný tím.  Keď hádka vrcholila, do miestnosti vtrhol jeho syn a chytiac do ruky prvú vec, ktorá bola poblíž, udrel sedmičku do hlavy.  Kapitán padajúc na zem, zakopol o loptu. Dopad na zem ho dorazil. Dýcha? Nedýcha? Otec so synom- chamtivý tréner a závistlivý spoluhráč-. Zakrvavený hrot trofeje, víťaznej trofeje z minulého roka. Len vydesené pohľady dvoch ľudí, čo teraz .. Už je neskoro. Tréner chytá svojho syna a utekajú z miestnosti preč. Telo ostáva nevidené , opustené.. Na políciu prišiel záznam: "Môj kamarát tu leží v kaluži krvi , pomoc!"

Chamtivosť-súperenie-žiarlivosť.

                                       PIARGY

°recenzia na dielo Františka Švantnera

Piargy sú príbeh o fašiangovej noci, ktorá sa končí živelnou pohromou. "Môžete ich ľahko nájsť na mape. Toto sú Piargy; dolina rovná ako rúra, 

stisnutá z oboch strán grúňmi, tuhore ústiaca do úzkej prte, ktorá sa 
škriabe horou a po kosodrevinou rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa 
končiar vršiska každej jari šedivé skaly, akoby chcel túto jedinú 
dieru do sveta zapchať, zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. 
Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi aj so zvieratami. "Na takýchto autorových kúskoch môžeme skvelo vidieť jeho vzťah k opisom. Dlhé a rozsiahle pasáže tiahnuce sa celým dielom naznačujú,ako nám chcel autor priblížiť dianie, či rôzne iné situácie.
V dome ženy (ľahkých mravov) sú ľudia. Autor ukázal pravé fašiangy: chlapi pijú , nálada a mravy sa uvoľňujú, tancuje sa. Vedľa tejto izby je však ďalšia, tichšia izba. Sú v nej ženy, ktoré pripravujú na pôrod hluchonemú prostáčku. Mŕtva žena vedľa nej prorokuje narodenie Antikrista. Keď žena porodí, mŕtve dieťa, padá na Piargy lavína. Autor ju ďalej opísal , ako biely čistý sneh, páčilo sa mi,že to nebola žiadna metaforická lavína, ale skutočná. Z lavíny sa však vynorili osoby- žena a muž. "Pár,ktorí má zachovať očistený ľudský rod, novodobý Noe so svojou ženou." -skvelý biblický motív.
Okrem týchto postáv sa Piargovčania strácajú v hmle. " Pohltili len úbohých Piargovčanov a potom sa pokyn boží zastavil."   ´Sodoma?´ 

Povedala by som, že dielo sa celkom ťažko číta. Treba si naozaj dávať pozor, "kde, čo a ako" , aby sme sa nestratili v deji.
Určite vyzdvihujem skvelé spracovanie s použitím naturizmu, rôznych motívov a literárnych znakov. Kombinácia fantastických a reálnych prvkov, pozemskosť- nadpozemskosť , či  "donútenie" čitateľa v domýšľavosť. 






Ukážky z : http://www.hladas.sk/referat.php/frantisek-svantner---piargy/1/13734

     Červená Čiapočka, náš prezident!

Červená čiapočka- aktuálna fotografia
 

Správny kandidát nezabúda na svoje heslo!
                            ´ Nie je všetko iba červené! ´
-Kandidatúru-
Myslím, že samotné dielo s postavičkou Červená Čiapočka nie je treba predstavovať. Avšak , pre tých, ktorým unikla súvislosť s dievčatkom, pripomeniem, o čo približne ide. Naozaj si nespomínate na  začiatočné slová rozprávky? "Kde bolo,tak bolo, bolo  raz malé dievčatko." Ešte stále nič? : "Stará mama uplietla raz svojej vnučke červenú čiapočku." Pri podobných slovách zaplesalo každé detské srdiečko. "Napokon ho nik inakšie nevolal, len Červenou Čiapočkou."
 

S kamarátom- nekamarátom vlkom

Na zamyslenie tu je však otázka. Akoby sa malé dievčatko mohlo stať prezidentom?  A vôbec, prečo by to už len ju mohlo zaujímať? Neriešime vek, postavenie, ide len o princíp. Keď nám náš milý profesor na seminári zadal úlohu: " Literárna postava, náš prezident!", prišlo mi na um rôzne veľa postáv. Len akosi, ... nevedela som si predstaviť, kto by ľudí dokázal zaujať a inšpirovať k novotvárnosti.

Čo tak niečo pre zvedavých voličov?

Červená Čiapočka nám ukázala neraz svoje zaujímavé schopnosti. Cestou lesom ukázala nemálo. Už len to,že sa vydala na cestu, sama, len s obyčajným košíkom. - kde je strach? " Červená Čiapočka poznala dobre cestu k starej mame." -opakovane robiť niečo pre dobro iných. Pri stretnutí s vlkom, sama netušila, čo za zviera ten vlk v sebe skrýva. Verila v dobro v každom z nás. - to je dobrá vlastnosť, i keď niekedy môže byť na škodu.
Avšak neskoršíme zisteniami si svoju teóriu vyvrátila. No, nepredbiehajme. "Pekne sa mu poklonila:
"Dobrý deň, vĺčik!" " -slušnosť.  Keď sa nakoniec dostala k domčeku svojej starej mamy, niečo sa jej nezdá. "Vidí slabo, ale i tak sa jej zdá dnes stará mama čudná." - podozrievavosť. Tu ukázala,že sa netreba báť, prejsť veciam až na koreň. To pokračovalo aj pri hádam najznámejších slovách diela: " Joj, stará mama, aké vy máte veľké uši/ oči/ ústa!"
 Samotný koniec diela..? Keď sa dievčatko i jej stará mama nechali vyslobotiť z brucha obávaného vlka horárom,  napadlo mi ,že aj keď potrebovali pomoc, nie je zlé si pomôcť nechať. Samozrejme od správnych ľudí. -prijať pomoc. Nie sme tu predsta na všetko sami. A to by správny prezident naozaj mal mať!  "Horár, stará mama a Červená Čiapočka sa veselo vrátili domov." - pri správnych rozhodnutiach, šťastný koniec- s pravým úsmevom na perách.

Čo by som dodala na koniec? Teraz už je na jej kandidatúru neskoro-skoro _ už sa volí-vek, no netreba skladať úsmev z tváre. O pár rokov z nej vyrastie krásna nebojácna dáma, ktorá by  nás dokázala prezentovať aj v okolí a  ľuďom priviesť tú ´novotvárnoť ´ a snáď..  Slovensko dotiahnuť k iným ´lepším ´ časom. ;)


Ukážky vybrané z: http://rozpravky.wz.cz/rozpravky/index.php?text=cervena_ciapocka




 

Deň ako stvorený pre banánové rybky :)

°recenzia na dielo J.D.Sallingera

 

Príbeh manželov Seymoura a Muriel Glassových sa začína odohrávať v hoteli, v ktorom sa rozhodli tráviť dovolenku. Bývalo ta takmer deväťdesiatsedem newyorských akvizitérov. Začiatkom diela je pekne načrtnutá vonkajšia iniciatíva dievčiny( Muriel). Je to obyčajné dievča, ktoré číta dámske magazíny,čistí si fľaky na béžovej sukni, dokončieva lakovanie nechtov a podobne. Ani zvoniaci telefonát ju nevyvedie z mieri.  Volanie typickej matky! " Takmer som kvôli tebe zo zošedivela. Prečo si sa neozvala?" Tieto situácie sú nám dobre známe, takže čitateľ cíti blízku prítomnosť seba.